Je smiešne, ako sa ľudia stavajú do rôznych pozícií, keď ide o ich domácnosť. Niektorí sa tvária flegmaticky. Iní sa tvária, že sa ich nič netýka. A tí ďalší zase všetko riešia až príliš prehnane. Ja som patrila medzi tých najväčších flegmatikov, akí na svete existujú. Myslela som si, že taká budem do konca života. To som však nevedela, ako sa mi život obráti na ruby, keď sa mi narodí dieťa. Zrazu sa zo mňa stala úzkostlivá a hysterická matka, ktorá svoje dieťa sleduje viac ako jastrab. Nevedela som si predstaviť, že sa môjmu synovi niečo stane. Tak som ho ochraňovala, ako som len vedela.
Bolo mi jasné, že to už veľmi preháňam a že by som sa mala krotiť, no nevedela som si pomôcť. Bolo pre mňa dôležité, aby bol môj syn viac, než len v poriadku a bola som ochotná urobiť všetko pre to, aby to tak aj bolo. Napriek tomu, že som si myslela, že som v pohode, videla som iné matky, ktoré bezpečnosť svojich detí až tak veľmi neprežívali. Tie boli oveľa viac v pohode ako ja. Uvedomila som si to však dosť neskoro. Vedela som, že najdôležitejšia je pre moje dieťa bezpečnosť.
A kým je malé, najviac času trávi práve doma. Čo znamená, že náš dom by mal byť perfektne zabezpečený, aby sa nášmu drobcovi nič nestalo. Zaobstarali sme perfektné zabradlie na schody, aby z nich náhodou náš malý poklad nespadol. Taktiež sme urobili rôzne ďalšie opatrenia, aby sa náhodou nestalo, že sa niečo pokazí. Ja som však vedela, že sa musím dať dokopy a že musím prestať byť taká vystresovaná. Pretože ak neprestanem byť takto v strese, prenesiem to na svojho syna. Matky však určite uznajú, že je to ťažké. Je to vaše dieťa a chcete ho ochrániť, za každú cenu. Ja ho však musím asi aj nechať, nech sa pár ráz aj kopne. Ako sa inak naučí, čo je život? Ach, potrebujem svoje flegmatické ja naspäť. To mi určite pomôže.